„O mentálne postihnutých ľuďoch sa často hovorí ako o večných deťoch. Deťoch, ktoré nikdy nedospejú. Už si zvykli na ľútostivé pohľady, na to, že sa ich okolie stráni, mysliac si, že môžu byť nebezpeční. Tejto nálepky sa len veľmi ťažko zbavujú. Stačí však len načúvať ich problémom a možno aj vy zažijete tú zázračnú situáciu, že ich utrpenie akoby vymizlo. Zistíte, že aj oni sa vedia smiať, plakať, tešiť sa z každej maličkosti, že aj oni majú svoje sny a predstavy. Majú smolu, že život k ním nebol celkom spravodlivý, no bojujú však statočne o svoje miesto na slnku a chcú dať svetu najavo, že aj oni sú schopní niečo dokázať…“
„Nechoď za mnou, nemôžem Ťa viesť. Nechoď predo mnou, nemôžem Ti stačiť. Ale poď popri mne a buď mojim priateľom.“ Albert Camus
